Brtnické Ledo-pády :)

(BRTNICKÉ LEDOPÁDY 10.02.2017)

UPOZORNENIE: Článok nedisponuje zdravým poučným obsahom písaným športovým profesionalným bežcom, ale psychodelikatesnými javmy obyčajného diaľkoplazeckého človeka.

Po Malohanáckej stovke som vedel, že mám iba necelý týždeň na regeneráciu, no ja som sa cítil fajne, nemal som žiadnu svalovku, ani nič, tak prečo nie. No tiež som vedel, že mi dajú -  Malohanácká a dozvuky z práce, o sebe vedieť. Od pondelka do štvrtka 15 hodinovky nadrábania neviem čoho a piatok sa budím rozbitý a neveriaci že...dnes idem na stovku. To prvú polku mi stovka vyčíta, ako som zle pripravený, ale tú druhú sa dávam vždy dokopy a už si aj potykáme :). Horšie je, že je strašne ďaleko a odvoz z Brna sa mi zjavil na poslednú chvíľu. Tak cestujem pred obedom z Bytče cez Považskú Bystricu do Brna. A zas ako pred týždňom s tým istým batohom sa predieram ľuďmi cez Vaňkovku niekam, kde sa mám stretnúť – s odvozom. Čakám..čakám.. vidím Jardu Kováča, neskôr chlapíka s veľkým batohom a pifkom v ruke – Michal Turek – No tak som správne. Ani sme sa nenazdali a už sme cestovali s Honzom Týče do Mikulášovíc.

V aute sa mi dobre sedí, no nemôžem zaspať, celú cestu mi padá hlava, ale zaspať nie. Tak na pumpe volím pivo, no aj tak nepomohlo. Tak kukám von oknom, a už mi vŕta hlavou s pribúdajúcim snehom popri ceste, že dnešnú noc nás čaká pekný mordor.

Po príchode ideme do telocvične si zložiť veci a riešiť podobné registračné vecičky. Všetko všade žije, ľudí plno, atmosféra pradie do husta – teším sa strašne. Tu sa mi stáva prvý paranoický almazívny stav, keď ľavou rukou vytáčam na mobile, prikladám si ho k ústam a razom v pravej ruke pivom idem volať – ktoré si prikladám k uchu, až sa mi trošku vylialo po fľaši. Vyzerá to na dosť halucinogénnu stovku:).

 

Telocvičňa sa začína plniť

Začínam si dávať  dokopy matroš. Takže. Výbava. Volím presne to isté ako na Malohanáckej. Keďže som nemal čas v práci sa ani moc povybalovať, vyťahujem po týždni trochu smradľavé a dokrčené veci.. Tak volím nové vianočné boty Viking od sponzora, ktoré som skúsil prvý krát na stovke pred týždňom a až v cieli som si uvedomil že som o nich ani nevedel. Takže, 100% spokojnosť. Klasické kompresné dlhé ponožky Lurbel, obtiahnuté nohavice Lurbel, moje kraťasy, tenké funkčné tričko RAB, pláštenku, čelenku RAB, nový rupsačik Fjord Nansen a... to by aj bolo. Takže, čo dákym nedopatrením nemám, to sú iba hulky, spacák, karimatka, uterák a pár drobností ako nesmeky a pod :). Strava.. no samozrejme gél (čokoládové Pikao – ktoré som nakoniec jedol v pondelok práci :) ), pár sladkých tyčiniek, voda.. nič výnimočné, ako vždy..

 

Vianočný balíček.. ďakujem Dohory.sk

Je tu kopec super ľudí, ktorých som už dlhší čas nevidel, paráda, už teď nelutujem, náladička je v pohode. Bar jako sa dávam dokopy a letím na štart. Vonku je v pohode, nie je až ták zima, ževraj niečo pod nulou. Na štart sa staviam niekde za prvou líniou, rýchlikmi, ktorých je tu teraz dosť. Čakám na Olafovýstrel a je to tu. 23.00 ŠTART

 

Vyštartováno.. foto: Jan Sedlák

Som úplne mŕtvy, všetko ma bolí, takýto nemôžem naháňať prvých, to mi je jasné. Bežíme hore ulicami, a nechávam predok vzdialovať sa, a pôjdem si svoje – vravím si.., Ale čoto :) odrazu nebehateľná lúka hneď na štarte.. parádička.. tak po les bežím za chalanmi a v lese sa pripájam k Robovi Frohnovi a Tomášovi Štverákovi na chvost. Nečakal som, že už od štartu sa bude písať takýto príbeh. V lese sa trochu vyšlápané stopy končia a už poväčšine kráčame, je to docela unavujúce. Prechádzame cez prvý vŕšok Velký lom (486), kde je prvá kontrola a z nohy na nohu na okraj Velkého Šenonu a hor sa na K2 - Ječný vrch (502). Na prvej kontrole strácam rukavicu, nevadí, však sú to iba pracovné jednorazovky a jedna stačí na začiatok – vravím si.. pokiaľ ma neprebieha Frohn, ktorý mi ju zobral, vďaka.

 

Tomáš Štverák sa štverá a ja to hrotím za ním :)

S týmto som rátal, že akcie Olaf, Egon a partia.. nemôže byť nič normálne, je to nádhera ako lemujeme neznačkové vrcholy, všade sa odpájame, brodíme zabudnuté turistické časti, niekedy až otravné, ale toto si vážim. Väčšina akcií vedie po tur. značkách, ktoré väčšinou (pre niekoho) ,,nezaujímavé´´ kopčeky obchádzajú. No iba tieto sťažené podmienky ma držia vpredu s chalanmi, to, že sa ide namáhavo pomalšie. Dávame zbeh, kde sa mi beží super, dostávame sa na silnicu a sme na prvej živej kontrole v 8,8km – Lobendava, kde prichádzam s Tadeášom Vyvíjalom, a na chvíľočku sa stavíme. Tomáš Štverák, Róbert Frohn len tak prefŕčali, tak hor sa za nimi. Samozrejme s nami aj krajan Jozef Harčarík. Ani sa mi nesnívalo, že v prvých 10km budem s takýmito pacientmi.

 

Chlapci makajúc vpred!

Zberáme K4 – Roubený vrchol (481), na hranici s Nemeckom a už sa ide lemovať hranica smerom na sever. Tak šlapeme nejakou hroznou lúkou – nohy sa prebárajú, nedá sa ani zrýchliť krok. Vykračujem si, až ma ten sneh drží, sledujem vpred chalanov ako sa brodia, ale mňa dáko drží, tak idem, pokiaľ drží, prebieham ich, ide to zatiaľ – až na pár nečakaných prepadlín, vstupujem do hory a bežím po hlbokom snehu, predo mnou iba jedná stará značkárska stopa, sneh je únavný, no stále sa mi chce a ide to parádne – až napokon nevidím žiadne svetielko za mnou. Tak bežím pomedzi popadané stromy v hlbokom snehu s občasným prepadom do vody..už mám ťažké nohy, nevládzem, únava dáva o sebe vedieť ráznym slovom a ja sa už iba smejem, užívam posledné chvíle úniku na špičke Ledopádovej stovečky. Zberám aj K5 – ľavý Cíp hraníc, prechádzam cez Skřívančí vrch(478). A dostávam sa ku civilizácii Hochvaldklinik, kde je fakt otravné brodenie popri potoku a lese – a už sa svetielko za mnou približuje.

 

Je to sám Tadeáš, pýta sa ma, či mám všetko a beží ďalej. Popri najsevernejšom bode ČR – Nordcap – K6 je už lepší chodíček, tak sa pohodovo klusá. Prichádzame na hraničné priecestie Severní-Steinigtwolmsdorf a do kopčeka na Hutberg hutte, kde sa lúčime s Nemeckom a zdolávame Jáchym (472). Chlapci ma už pomalu obiehajú a ja s piatého miesta zatiaľ uzatváram tento maličký odtrh z pelotónu:). Na Jáchyme, je kaple a K6 – teším sa, že schádzame do Lipovej, do reštaurácie U Pytláka, kde je druhá živá čipová kontrola na 25km. Dávam sa do kľudu, polievočka a ide sa.

 

Vychádzam na K9 – Křížový vrch (475), užívam si samotu, temnú noc a držím svoj krok. Po prechode cez Velký Šenov a v šliapaku po lesoch a chodníčkoch som premýšľal a díval sa iba pod nohy, keďže chodníček nevybáča – nemám kde zablúdiť. Vyťahujem pistáciový croissant z pekárne a je to ten najlepší, čo som v živote jedol..hmm najbližšiu pekáreň asi celú vykúpim..Super...Až teda vychádzam na nejaké lúky, vpravo hore je dlhý hýbajúci sa matný pochod s výhukmi. Vypínam čelovku..preglgám..kukám.. pohoda, to je svorka diviakov.. trošku idem priamo do nich, ale strácajú sa v lese. Zrazu sa chodník rozvetvuje na každú stranu, chalani asi hľadali správny smer alebo čo.. neviem, vyberám si strednú šliapu – vchádza do hustého lesa.. asi 15 minút idem po nej na pešo a zisťujem, že už dávno nejdem po nej.. v diviačom, občas krvavom chodníku to nie je vidieť.. tak bežím po stope za svorkou diviakov, hádam trafia chodník..GPS mi nejak skáče sakra.. tak stopka.. idem späť.. asi po 100 metroch sa zase vraciam a bežím dolu.. sakra, čo je to s hodinkami.. stáčam sa vpravo a idem hustým snehom niekam nevedno kam.. a odrazu to naskočilo.. s prepáčením je to ,,úplne v prdeli,,..ách idem úplne opačne.. ták čo, no smejem sa, keď sa brodím húšťavou niekam hore .. niekto šlape na Hrazený (610) a niekto si vyberá smer Šluknov :). Vynáram sa po čase z kríkov, úplne nepríčetný a po nájdený chodníka padám na kolená. Vymieňam prázdnu fľašu z rupsačiku, za rezervnú plnú a pijem dúškom.. hodím niečo sladké a staviam sa napred Hrazenému. Som hore na vrchole, K10 splnená..radšej napájam hodinky na powerbanku, aby neskapali:),  Vcelku valím dole cez Zelený kříž, až kým neprídem na krížovatku, nad Brtníkmi.

 

Jeden z fascinujúcich okamihov..za oznamom snehová barikáda:)

Tu som mozgovo zlyhal, ospravedlňujem sa môjmu zmýšlaniu:) tak, chodník sa delí – jeden ide doľava, do dediny Brtníky a jeden hore-značená šípka ukazuje vľavo, aj hodinky.. ale keď sa dívam vpravo, tam sú tiež naše značenia. Stojím na mieste.. Kašlem na to, idem dole, ale v strede poľa ma napadne.. ak je tam hore kontrola tak sa mi nebude chcieť vracať. Hmm, no vraciam sa krokom naspäť hore na križovatku.. zas stojím.. hľadám itinelár, no nedarí sa mi. Tak idem hore.. asi po 30 metroch sa stočím späť.. potom zas idem dole, zas sa vrátim späť.. počkám ďalších po mne?.. som úplne vedľa.. idem hore, krokujem hore na hrebeň chodník sa stáča.. kontrola zatiaľ nikde.. vravím si, že tu musí byť, nemôže byť ďalej.. sadám si do snehu a vyhadzujem vak.. nachádzam itinelár a tam o kontole ani slichu. Sakra, čo mi šibe.. bežím dole a vidím, že nemám rukavicu.. zas premýšľam.. vrátim sa po ňu?.. ach jo idem späť po ňu.. ešte bude zima.. Toto je psychoo.. a rýchlo na križovatku.. zas chvíľku čakám ..ale čo už, pomaly idem do Brtníkov, kde na začiatku je auto a že – toto živá tajná kontrola. Aaach ďakujem.. občerstvujem sa  a vraví mi, že pár minút pred tebou prešli štyria spolu.. fuu tak tým som sa svojími kufrovačkami pekne vyhol.. to bude určite nejaká Alešopartia. Naberám do rúk jedlo a behom sa vydávam vpred, cez Křížový vrch (446) a dobieham spomínanú štyrku, nevidím, kto tam presne je.. jedna dáma..Eliška?, Aleš, Schovánek a neviem si spomenúť.. Moc nevykecávam, som zamyslený nevedno nad čím:),  staviam sa pred nich a šlapem na K12 – Vlčiu horu (580), z hora dole ide cik-cak strmší super behateľný chodníček, tak valíme.. chytá sa ma iba Aleš Zavoral s Josefom Schovánkom, a ďalej pokračujeme spolu, trošku zisťujeme kadiaľ, pobehujeme okolo hradu – K13 – Krásny Buk, a bežíme spolu až ku živej čipovej kontrole na 48km v Krásnej Lipe, je cca pol 8 ráno, konečne svitá. Teším sa na dlhšiu polovičku po svetle.

 

Aleš s Josefom v Krásnej Lipe

Tu sa rozdelíme. Aleš odchádza skôr, že by stvrdol, ja po hodnotnom občerstvení a super štrúdli odchádzam trošku pred Josefom. Pred kultúrnym domom mi Olaf dáva rady, aby som ďalej nešiel bez nesmekov, že na vŕšky vyleziem, ale dole jedine vrtuľníkom. No skúsim, uvidím.. snažím sa bežať dedinou, odrazu sú všade ľudia, ktorí si vybrali na dnes menší pochodík. Vítajú ma krásne zamrznuté lesy, výhľady – nový svet, cítim sa radostnejšie ako v prvej tmavej polke :)

 

Welcome!!

Užívam si lesík, trošku pokecávam s okoloiducími.. ako píšem, už si začínam so stovkou tykať, už to bude lahodička:), trošku sa štverám a nádhera.. prvý úkaz.

 

K15 – Karlova výšina – vyhlídka

Skvelý pocit, konečne niečo vidím. Joj, rýchlo pokračujem, teším sa ďalej.. No musím šetriť foťák, baterka je skapatá, alebo mu vadí zima.. keďže je z Vietnamu, tak teraz neviem:). Konečne trochu zdvíham tempo na krátkom asfalte, držím sa za neznámou dievčinou, ktorá beží 50tku a dosť rýchlo. Predbehujem ju až pod strmým vrcholkom Sprvedlnost (533) – K16.  Krásny kraj. Schádzame dole do Dolní Chřibská, a hore cez letiště Ořešník a nekonečnými lesmi stále niekam nahoru.. no joo.. dám útlm, hlavu dole a doboja.. Zdolávam mohutný Studenec (736) – K17, to bola morda, a driapem sa hore na rozhľadňu. Cestou na vrchol som stretal Aleša ako kmitá už dole.

 

Rozhľadňa na Studenci

Len čo som zišiel dole z rozhľadne, stretám Josefa ako vystupuje na vrchol. Sme pár minút od seba.. prehodíme únavnú grimasu a pokračujeme... čo nám iné zostáva.. Krásny dlhý zbeh, v ktorom rozmýšľam, kde je najbližšia živá kontorla....a je tu hlad.. zastavujem v Pavlino údolí a dávam si sladkú tyčinku. Ale onedlho v Rynarticach je konečne živá kontrola v Penzióne na konci světa. Aleš už valí odtiaľ, no ja si dávam super polievku s chlebíkom a malým pivkom. Prichádza aj Josef Schovánek a zasadáva.. No tak dám ešte jednu polievku, balím sa a pomaly vyrážam v ústrety, tešiaci sa do Českého Švýcarska. Vyrážam a zas sa držím tempa už spomínanej neznámej bežkyne, ani o tom nevie, že mi pomáha, inak by som asi nebežal. Konečne Jetřichovice.. Na tento úsek som sa veľmi tešil, lebo toto okolie máme už pobehané s naším turistickým klubom v minulosti. Jo, neváham a vstupujem do brány Švýčarska.

 

Impozantná situácia pre mňa!!

Lemujem chodník kľukajúci sa pomedzi skalné veže a naplno si to užívam.

 

Mariina skála čakajúca – vystrčujúca rožky spoza lesa:)

Pred odbočkou na Mariinu skálu ma ujo s dievčaťom upozorňujú, že bez nesmekov to moc nejde.. Tak neviem, idem hore..

 

Schody sú na ľad ako aj chodník, ale je tu zábradlie, takže žiadny problémos a za chvíľku som hore. A presne toto som čakal, krásny výhľad, vrchol Mariinej skály (428), nie je vysoko nad morom, ale nie je to žiadna hračka:). Fixujem kontrolu a dole zo skaly trochu dokonca zbieham rýchlejšie, vidím, že dievčina má menšie problémy, ale nakoniec to hravo zvláda.. ja pokračujem na Vilemíninu stěnu (422) – výhlidku – K20. Nádherný výhľad.

 

Mariina skála a Jetřichovice z Vilemíninej stěny

 

Mohutný Studenec s Mariinou skálou

Tak vďaka za vyhlídky a pokračujeme cez bralnaté husté lesy, cez kontrolu, úzke schody až do vesnice Doubice a následne do Kyjova, kde vchádzam do reštaurácie na kofolu a doplniť zásoby, no je tam strašne ľudí, deme dál.. Krásny beh do Kyjovského údolia zabrzdí odbočka vľavo..Hmm.. čo to môže byť.. No strmé ľadové schody, miestami trochu do lezenia na Kinského vyhlídku – K22 – dáva zabrať, ale dá sa.

 

Atmosféra sa zhusťuje

Atmosféra sa zhusťuje a únava s ňou robí divy. Od Kinského vyhlídky pokračujem chodníkom do kopčeka a dole naspäť do Kyjova.. oj, idem zle, tak späť na vyhlídku a pokračovanie na hrádek.. No chodník začína mať grády, a prvý krat vidím úseky na nesmeky. Zdolávam aj Kyjovský hrádek a snažím sa zimprovizovať zostup do údolia. Zábradlia chýbajú, tak volím skalu a vždy na ruky pevné body – teda aspoň jeden poistný :) a pohodička zchádzam dole a bežím dál údolím.

 

Chodníček All Inclusive spádom

Konečne sa teperím za ledopádmi. Strašne som sa na tento okamžik tešil. Keďže na tejto stovke bežím premiérovo, a nikdy som až tu nebol. Po pravej strane menší odskok k jeskyni Víl – K24 a späť do údolia. Pokračujeme za zaujímavosťami.

 

Už to začína

Ako tak bežím, v diali vidím na turistickom moste v prístrešku tajnú kontrolu. Och super, dopĺňam vodu, niečo zajedám a utekám na ďalšie ledopády. Na ledopáde Varhany bol problém vyliezť pomedzi najmenej ľadové oblasti a pomedzi ľudí, ku kontrole, ale zvládol som to. Zagadávam sa so srandovnými poliakmi, ktorých často stretám. Ďalej bočíme na ledopád Velký Sloup, ten je bezproblémový, tak sa nezdržujem a presúvam sa na ledopád Opona.

 

Ledopád Velký Sloup

Na Oponu sa schádza z chodníčka dole, a zas problém s kontrolou skrz tých všetkých ľudí, no dalo sa to :), vychádzam rýchle hore a smer Brtníky – posledná živá kontrola na 94km – ja som už 100km hranicu pretrhol pred Brtníkmi:), no nevadí.

 

Ledopád Opona

Pred vchodom do vesnice som vyskúšal ľad na asfaltke, že je fakt šmykľavý a tvrdý.. nevychytal som to a zvalil som sa z ostra popod nohy nejakého turistu – prepáčte :)

Na občerstvovačke sa moc nezdržujem, ani polievku nechcem, je tam veľa ľudí, nič neriešim, a pokračujem. Však to je už za pár.. 10 km za chvíľku. Myslím si. Z Brtníkov šlapem hore a šľak ma ide trafiť.. Tak tadiaľto som už tento víkend šiel. Tu som už raz blúdil.. no nevadí, je ticho mám útlm, skúšam mp3, no po pár minútach jedno slúchatko prestalo fungovať.. fuu to nedám, balím mp3 späť. Pomaly som sa prespal v hlbokých stopách na Plešný (593) – K29.

 

Na vrchole Plešného

No mám dosť. Ticho, samota a kilometre mi prídu nejaké zdlhavé. Po strastiplnom zbehu vychádzam na silnicu – paráda a teraz silnicou – no trvalo to pár metrov a späť do lesa.. točím sa okolo..príde mi, že som urobil už koliečko okolo seba, nekonečné nebehateľné lesy a lúky. Kde je ten nemecký posledný kopec? .. Vychádzam na nejaké lúky, všímam si na hodinkách, že mám ísť vpravo, kde? ..stopy idú všade, nič súvislé.. tak lemujem lúčnatý hrebeň .. hmm rátam, že toto dole sú Mikulášovice a už iba zbehneme dole. Nič také.. Po dlhom únavnom kroku lesom prichádza oveľa nepriateľnejšia lúka s hlbokým snehom, a konečne som sa vyškriabal na nemecký Weifberg (477), paráda.. No dávam expresný výšlap na vrchol rozhladne pre kontrolu, až ma pobolievala hlava z toho. Z vysokej rozhľadne vidím na lúkach v diali Josefove svetielko.

 

Toto je akože rozhľadňa na Weifbergu :D

Ku štátnej hranici sa dalo trochu aj bežať, ale za ňou začal stály stupák popod Hančuv vrch..nečakal som, že záver bude takýto.. čakal som, že si už iba zbehnem do Mikulášovíc :), no nič.. vychádzam na lúky, ktoré sa miestami dajú, no viac nedajú bežať ku poslednej kontrole na poslednom kopčeku – K31 – bývalý vojenský prostor Mikulášovice.

 

Posledná kontrola

A brodím.. Prvý krát som sa na stovke po pás prepadol iba raz – pár metrov oproti pumpe..človek by už čakal, že to má za sebou:). Vychádzam na asfaltku po takmer troch hodinách jak z iného sveta. Ani nevnímam a bežím dole dedinou, hodinky mi kážu doprava .. idem doprava hore ulicou popri Svätom Hubertovi a späť na hlavnú cestu. Blboosť, vypínam hodinky, tuto to už poznám.. a bežím dole do školy, kde sme mali štart.. po rýchlom šprinte otváram dvere jak víťaz a teta vyplašená – cíl je u Svätého Huberta.. musíte sa vrátiť.. no ja som magič.. ach joo tak ešte väčšie šprinty späť do cieľa.. a je to tam!

Podmienkami sa nám stovka troška časovo natiahla a ledobál sa musel odložiť na neskoršiu hodinu. Ja som došiel do cieľa ako siedmy za 20 hodín 50 minút. Predomnou si Lukáš Hulka, Aleš Zavoral a Jozef Harčarík rozdelili štvrté miesto za 20 hodín a pol. Na delenom druhom mieste skončili borci Tomáš Štverák s Tadeášom Vyvijalom za 19 hodín a štvrť, a najlepším vytrvalcom sa stal Róbert Frohn za necelých 19 hodín. Prvá žena sa stala Petra Mucková za 22 hodín a pol, za ňou dobehla Eliška Kaniová za 23 hodín a ako tretia skončila Eva Zborníková za necelých 25 hodín. 

Celkové výsledky TU

Ďakujem za super organizáciu, značenie, občerstvovačky. Za skvelú atmosféru celému chodu akcie, a všetkým, ktorí sa na nej podielali. Vďaka Honzovi Týčemu za cestu z Brna do Mikulášovíc a chalanom za spríjemnenie cesty domov. Veľké díky všetkým za podporu. Určite zas a znova!

Link na akciu TU