(PRAZSKA STOVKA 5.12.2014)
1. ČASŤ - P100 z môjho pohľadu
Svoju ultrabežeckú sezónu 2014 som ukončil Poľskou LEMKOWYNOU. Keďže som LEMKO nedokončil, stále mi vŕtala v hlave Pražská stovka. V robote som si zjednal na piatok dovolenku, no nejednalo sa iba o stovku, ale hlavne o výlet do Prahy. Pražská stovka vo mne umierala... až mi napísal Martin Kais a motivačne ma nakopol – na 80% idem. Bez neho by som toto trailové šialenstvo asi nezažil. Veď priateľka a ja sa do Prahy chystáme nejakú tú dobu, tak prečo nie teraz v krásnu slabú zimu. Dojednal som pár vecí ohľadom výletu a v robote som to poistil aj dovolenkou na pondelok, keby niečo ..
Vyzerá to tak, že beriem svoje auto. Trojčlenná posádka – Ja, Dominika a kamarát Miloš sa vydávame na cestu. Pred jazdou okukujem auto, či je v poriadku, aby nás náhodu niekde nenechalo visieť .:)
Teším sa, že si v teréne vyskúšam novú športovú matroš, ktorá mi prišla od značky Lurbel. Zohnali sme aj GPS, zbalili sme veci – hádam všetky – a ideme nato. Sadám za volant a smer Praha. Prvá zastávka je v Trenčíne – nakladáme do auta Slovenskú budúcnosť ultratrailu Martina Kaisa a pálime do Čiech. Jedná obedná zastávka na „extra špeciálnej“ panelovej diaľnici – priateľka ma napcháva super pohánkovou kašičkou, ktorú mám rád a za okamih sme v Prahe. Základnú školu Švejcara sme našli už pred piatou poobede , no ešte to tu moc nežilo, tak sme si šli sadnúť do blízkeho podniku na pivka (teda..ako kto). Únava na mňa silno vplývala, ale nahováral som si, že to nič neznamená, to nie je podstatné. Tak sme sa šli zaregistrovať, a popozerať prvé známe tváre, ktorých tam bolo ešte málo. Ešte sme otočili raz Billu – telocvičňu, navečeral som sa z pohánkových placiek, pozdravil pár ľudí a po vzájomnej dohode sme sa odviezli na štart do Starej Hute. Cestou do Hute nás zastavili policajti, ale všetko máme v poriadku tak nás nechali. Síce nájsť vlakovú stanicu bola celkom komédia, ale po opýtaní sa v jednej domácnosti a pár ľudí sme sa k nej dopracovali. Prezliekli sme sa a oddychovali, čakali a kecali. Ja som zvolil pomerne 50% starej výbavy a ostatné nové veci zo značky Lurbel. Na nohy som si dal osvedčené Adidasy vyšúchané, rozbité a deravé z každej strany. Viacej ľudí mi vravelo že mne síce veria, ale s tými topánkami do cieľa nedôjdem. Iba ja som si bol 100% istý, že ma nesklamú! Domča mi ich v aute ešte čo to poprešívala a ide sa. Na nohy som si natiahol Lurbel kompresné podkolienky a na seba samozrejme kraťase. Však nie je ešte bod mrazu tak čo.. či?.. Na seba dlhé Lurbel tričko a naň klasické stíhačkové krátke, dúfam že ma moc neprefúka :D Na krk som hodil šatku a na hlavu Lurbel čelenku. Myslím že to dám takto. Do klasického ultratesco vaku balím pláštenku z NTS s náhradnou čelovkou, lekárničku, 132kč a pár tyčiniek. Samozrejme beriem aj čelovku a paličky však na 4300m ich hádam využijem. Už asi 30 minút do štartu sa tu nahromadilo viacej áut, tak si dávam domáce Domčikine musli a vydávam sa na prieskum von a hneď známe tváre- Petra Mucková a Zuzana Urbancová, ktoré sa tento rok vybrali ochotne pomáhať a tvoriť zázemie pre živú kontrolu na 62-hom kilometri. Tak na úvod nemôžem odmietnuť životabudič v podaní domácej pálenky – na zdravie! Ešte posledné úpravy pred štartom, posledné wc-ko a rozlúčka s priateľkou a Milošom. Staviam sa na okraj prvej rady Pražskej stovky, pri mne Kais a čakáme kým nás vypustia do divočiny.
Posledné Dominikine úpravy pred mojou púťou
Ja a Martin Kais pred štartom
Minútka pred štartom
Je 23:29. Olaf už odpočítava. Desať, deväť, osem, ... ŠTART! Začalo to rýchlo hneď od začiatku.
Mizneme v tme
Na tento závod som nemal vízie na prvé miesta, keďže som moc toho nenatrénoval, chcel som len ísť čo najdlhšie s prvou skupinou. Ihneď sa trháme štyria – ja, Kais, Skripnik a Masák. Terén sa pomaličky rovinkovo – stúpaním dvíha do 500m výšky no tempo je veľmi rýchle. Stúpame veľmi zdĺhavo bez strmého kopca a potom rýchlo klesáme cez dedinky a podobne. Po kontrolu na 18-tom kiláči dobieham s Lukášom Masákom a Martin zo Štepánom sa chystali už na odchod. Na kontrole nás oboznámili o zmene trasy, ktorá na nešťastie obíde pár kopčekov a nahradí ich asfaltkami. Nezdržiaval som sa a vyrazil som ďalej – na chvíľku popri Martinovi. Z Cholína sa chodník kľukatil, terén bol členitý pomiešaný s asfaltom. Na ceste som sa držal chalanov iba na oko a stále mi utekali. Tvrdá cesta ma zničili za pár minút – nuž asfalt a rovinky moja slabosť, čím viac – tým viac strácam. Na polo pri vedomí som ich dobehol, pretože ich zdržala kontrola, no potom mi ušli. Začínam sa vlniť nad Vltavou a parádnym úzkym chodníčkom zdolávame krásne tajomné kopčeky z peknými výhľadmi. V neustálom mrholení sa pošmykujem po úzkych drevených schodíkoch a zvykám si na samotu. No netrvá dlho a na chvíľku dobieham Lukáša – a pýtam sa či zablúdil, pretože ja som nešiel najrýchlejšie. No výrazom jeho tváre som vedel koľká bije a cítil som to aj ja. Prešiel som hodnotne vybavenou tajnou kontrolou najedol som sa ako sa dá, a pokúšal som seba, či sa preberiem. A je to tu - na 10 minút bežím zlým smerom tak sa vraciam po posledné označenie. Hneď, čo som našiel pravú cestu, mi zhasla čelovka, ešteže mám náhradnú od priateľky. Začal som sa prepadávať a po kontrolu v Novej Živohošti (46km) som sa prepadol na 10 Miesto. Kontrola bola v campe Junior, a núkajú mi polievku. Ešte nie, pýtam si čaj a kofolu – trocha ma zaskočilo, že si pýtajú peniaze. Asi rozmaznanosť z väčšiny stoviek :D Dal som si čaj zriedený studenou vodou, ukradol som vedľa sediacemu chleba a zapil kofolou. Musím ísť, stratil som tu veľa času a nemusel som.
Hore cestou od campu držím dobré tempo, pretože mi ostala zima. Vyšliapal som menší vrch a bežal po rôznom rozbitom povrchu. Teraz je jediný medzičas, kedy sa mi beží dobre. Akurát v totálne samo-značenom, nechodníkovom, nedobrom teréne na makanie. Skáčeme ku rieke a zase naspäť, hore dole, no a pomaly sa mi to zlepšuje. Dobrých 20kilometrov sa mi šlo dobre, a netušil som, že sú to posledné. Odrazu lýtka, trávenie, menšie kŕče a časté točenie hlavy... Začalo to fajn, od vydretých 35 km som necítil nič, a pred 60-tym km som nevedel, ktorá časť tela je vlastne v pohode. Aspoňže nádherný skvost resp. strom cez riečku som zvládol aj v napol spánku. Pred kontrolu som sa stihol ešte vytrieť na zem, ale vychytal som to rukami a palička mi odskočila pár metrov podo mňa. Zas čosi strácam, dosť čo nestačí, že strácam svoju hlavu. Na kontrolu v Měříne (62km) Prichádzam na 11-tom mieste, tak si to ako tak držím. Víta ma Petra zo Zuzkou a ostatní, ktorým sa nedá spať. Pýtam sa, koľko sú pred mnou prvý a hovoria že majú náskok ,,iba,, pol hodinu. Dolámaná myseľ, no nakoplo ma to! To je sakra málo, na to, že som nie som ani v polovici. Neodmietam vianočný perníček, dal som si čajík – minul posledné peniaze a po krátkej prestávke idem radšej ďalej.
Petra a Zuzka na občerstvovačke v Měříne
Otriasla ma zima, a štartujem motor, pretože hlava sa rozhodla to nevzdať! Nebudem klamať, vydržalo mi to asi 2 km a hlava bola naspäť v spánku, bahno, ktoré sa mi vsúvalo bočnými dierami, som mal pod chodidlami. Pohodička, vzďaľujem sa. Nič mi nevychádzalo, no nechcel som si to priznávať a pokračoval som. Oči mám na zemi, šuchám topánky o seba, paranoicky sa obzerám okolo seba a všade hora, žiadny chodník. Teraz rozmýšľam, či to tak má byť alebo blúdim alebo.. ? .. Do 5 minút sa motám hore dole po hore a nachádzam značku – smejem sa že odrazu ich vidím aj 5. Predsa.. ide to horami, šmýka sa na blate krytým lístím, prepadávajú sa kamene podo mnou – super, konečne sú tu strmšie veci aj pre mňa, žiadny chodník iba šípky a krásne traverzy. Prvý krát som využil paličky. Ubíjalo ma to, ale na to ako vyzerám celkom mám z toho celého radosť. Trochu trpím samomluvou, ale je to ešte v norme. Tešil som sa na ráno, pretože to býva môj budíček. No akosi to neprichádza. Zaspával som tak či onak.:)) No späť. Objavuje sa predo mnou tmavá hrádza, konečne. Tušil som, že asi pôjdem cez ňu. Už len formálne bežím ku 4 živej kontrole Třebenickej hospudke na 80km a stále som 11ty. Vnútri je viacej ľudí, ktorý sa chystajú na 50km dlhý cieľ do Modrian. Teraz si už pochutnávam na polievke. Vývar ma osviežil, poobzeral som nechápavo na tých bláznivých parťákov a s údivom som vyrazil. Už nemám peniaze, nič na zjedenie a zhodou náhod som si nenačapoval do jednej fľašky z dvoch – sám tomu nerozumiem.
Chvíľku zisťujem pri smerovníku kadiaľ a potom som sa odhodlal bežať. Pekným chodníčkom popri vode sa mi šlo dobre aj tým, že som predbiehal kopec 50-károv a to ma trocha kopalo prečo ísť. Popri vode som ako tak bežal no chodník sa stočil do hory a tu som spomalil, krokoval a bolo to poznať aj tým že ma predbehovali ďalší 100-kári. Cez Štěchovice do Pikovíc som to ešte obstojne prebehol kde sa nachádzala živá kontrola na (99km) ktorú som prišiel 13násty. Zas neodmietam polievočku. Pred pol druhou odchádzam. Veď o 10 km je ďalšia kontrola.
Cesta do Skochovíc ku kontrole bola pre mňa veľmi náročná. Už som mal všetkého dosť, ísť 90km zo 110 v kríze nie je žiadna haluz – nazval som to total-motal režim. Už stúpania a rovinky som kráčal. A premrznutý, keďže som ubral na intenzite rýchlosti :D Na kontrou v Skochoviciac (110km) prichádzam 14ty. Dolial som si vodu, a tu sledujem ľudí ako sú usadení a papajú polievku. Nenechal som sa klamať pocitom hladu po jedle a oddychu. Vyšiel som von a zavolal priateľke, že si nejdem ani posedieť a poponáhľam sa za ňou. Trocha nabudený, bežím Skochovicami.
Bežím cez menšiu križovatku a utekám hore asfaltkou. Vidím predo mnou bežiaceho človeka – je to iba zdanie? Tak utekám za ním hore cestou. Bol som veľmi nabudený a zrýchľoval som tempo. Za sebou nikde nikto, bol som hrdý na seba aký som si vytvoril náskok. Odrazu predo mnou stáčajúca sa cesta a rovinka...hmm vŕta mi v hlave kde je ten bežec kde sa stratil.. už dlho nevidím značenie. Hovorím si, že načo by dali sem značenie keď je to široká pekná cesta. Je to zle. Pýtam sa kadiaľ sa ide na Ohrubskú cestu, no akosi sa zľakol a zavrel dvere na dome. Som v dedine Zvole. Zavolal som Domči a po jej povzbudení som sa ešte pokúsil o návrat k trase. A automaticky som sa vybral opačne – teda smer odkiaľ sme prišli – no neprišlo mi to tak. Vravím si tam musí byť trasa vidím asi ľudí. Stále bojujem a bežím dlhou ulicou, ktorá vychádza na zablatené pole. Predo mnou je menší vrch tak to dám priamo cezeň. Nechcel som si priznať že som zablúdil, stále idem vpred. Brodím sa hustým lesom a som skoro na dne, vyčerpaný a premrznutý. Krokujem okolo plotu a kríkov. Medzi dvoma pozemkami sa predieram do civilizácie no stále nič. Skončil som. Pýtam sa, čo som - kde som – Paťo veď toto je v prdeli. Jedna babička mi chce pomôcť, ale nič jej nerozumiem iba to, že ,,toto je březová,,. Ách.. odrazu som uvidel šípku. Ale v opačnom smere. Nechápem. Odrazu ľudia bežiaci oproti. Asi z dvoma som sa bavil a kričal po nich kam idú, že idú zle. Tak krokujem za nimi a začínam mať psychologické javy pred očami – tadiaľto som už dnes šiel. V tom sadám zlomený na studenú zem a hľadám niečo na energiu ale nič iba zmrznutá voda. Volám Dominike že som zablúdil a som ako troska. Najprv sme mali dohodu že v Skochovicach dám vedieť ako pokračujem. No nedošiel som ani tam a zablúdil som nakoniec na trase po ktorej idem druhý krát. Pri mojom šťastí, som teda nedopadol až tak špatne. :D
Miloš s Domčou prišli pre mňa na mojom aute, a mne sa rozmrazili ruky až po dlhšej dobe pri zázvorovom čajíku, no na žiadny pohyb to už nebolo.
Nové veci od značky Lurbel, boli bezkonkurenčné, lepšie oblečenie som ešte nemal. Je to predsa cítiť, keď máte na sebe niečo pohodlné.
Pražská stovka bola super vyznačená, organizačne OK, no trasou ma trošku sklamala, keďže do polky neboli poriadne kopce a to ma značne zničilo.
Môj kontrolný itinerár a Diplom
Pražskú stovku 2014 vyhral Tomáš Bystřický spolu s obhájacom Jánom Zemaníkom za 15:00. Tretie miesto obsadil Petr Žákovský spolu zo Slovákom Martinom Kaisom za 15:58. Všetkým účastníkom gratulujem, od prvého po posledné miesto. Pretože vyhrá ten kto vyhrá sám nad sebou. U mňa ste víťazí všetci tí, ktorý ste sa postavili na štart! Veľká vďaka všetkým, aj za účastnícky diplom, ktorý som predsa – dostal.
Víťazí Pražskej stovky
Toto bolo moje pôsobenie na P100 a pocity. No pre mňa sa ešte neskončila a Praha mi naložila ešte mnoho predvianočných prekvapení.
2.ČASŤ - Nečakané prekvapenia po stovke
Po behu som si dal sprchu v základnej škole a nanosili sme karimatky a spacáky do telocvične. Šli sme sa neďaleko najesť a pochutiť si na tankovom Staroprameni. Neskoro večer, keď mi hlava padala samovoľne na stôl, sme si vypýtali účet a šli späť do školy. Svoje zablatené bežecké topánky s kompresnými podkolienkami, ktoré mali na P100 svoju premiéru, som položil pod naše auto aby to v škole nezapáchalo a dobre sa do rána vyvetralo.
Šli sme do telocvične, ľahol som si a ponoril sa do noci Milošových chrápačiek na celú telocvičňu – však po 130km to nemôže nikomu vadiť :D ..
V nedeľu (7.12.) ráno, keď daktorí stovkári ešte dobiehali stále do cieľa, okolo pol9 sme sa pobalili a šli do Kauflandu na rannú kávičku s raňajkami. Potom sme sa vrátili do školy, zbalili veci a nasadli do auta. Cieľ do GPS sme si zadali do Prahy 3 na ulicu Jana Želivského, kde by mal existovať lacný hostel ABEX. Cesta časťami Prahy má asi 10km, tak vyrážame. Plán bol taký: Lacno sa ubytovať, nechať si tam auťák a pobehať vysnívanú Prahu. Vycúval som a šli sme nato. Asi v 3-ťom kilometri zasvietila kontrolka ABS spolu z výkričníkom a prestal mi ísť tachometer. Auto začalo strácať energiu, akurát v križovatke tak sme sa predreli cez dva pravé pruhy na bok. Auto zhaslo. Točím kľúčikom ale zbytočne. Skúšame viacej vecí. Odpájame baterku, skúšame poistky a podobne. V aute nemáme nič ani štartovacie káble. Tak ideme zohnať pomoc. Pri najbližších domoch neúspešne, tak sme šli pozrieť ceny bateriek na OMW pumpe. Ceny okolo a vyše 3000kč sa mi vôbec nepáčili. Vyšli sme z pumpy a šli sme do súkromného autoservisu ktorý bol cez cestu. Mali zatvorené no domáca bola doma a po pár radách nás poslala do OBI obchoďáku kúpiť baterku, že na nej by sme mali dôjsť domov. Ideme nato – kúpil som baterku aj s kombinačkami za 1300kč a šli ku autu ktoré strážila premrznutá Dominika pred policajtmi, pretože nestálo na štandardnej pozícií. :))
Starú baterku sme vyhodili a nahodili novú. Otočili sme kľúčikom a auto opäť funkčné. Asi nedobíja baterku. Tak konečne sme sa dostali na ulicu Želivského a po 10minútovom blúdení a radách ľudí sme našli ABEX. Ubytovali sme sa za 245kč za noc na jedného – luxus odporúčam. Internet, sprchy, teplučko za dobrú cenu. Dali sme sa dokopy a chystali na prehliadku mesta ktoré bolo tak približne 6 km od nás.
Vyrážame tak trochu oblúkovo ale nakoniec sme sa dopracovali na koniec Žižkova, kde sme sa naobedovali a pokračovali cez Nový most smerom na Staré mesto. Všetko sa nedá na jeden šup pozrieť ale, čo to sme stihli: Václavské námestie, Národné múzeum a divadlo, Karlov most, Chrám Sv. Mikuláše, Pražský hrad, Katedrála, Bazilika, Královský palác, Zlatá ulička, Staroměstské námestie, Námestie Republiky a podobne. Na každom námestíčku boli vianočné trhy, tak nám to trocha okrášlilo. Niečo sme pojedli, niečo nakúpili a šli pešo na náš hostel. Pred hostelom sme vybrali z auta baterku a zobrali do tepla, aby sme si poistili príchod domov. Pri domácom červenom vínku sme si premysleli zajtrajší pondelkový deň – naplánovali sme si menšiu okľuku na ceste domov – Prachovské skaly. Tu som si spomenul na moje topánky s podkolienkami ktoré som si dal po behu vetrať pod auto. Kurňa! Ostali pod autom, teda teraz už iba tak voľne položené na parkovisku. Dobrú noc.
Budíme sa do upršaného pondelkového rána (8.12.). No kým sme sa vyšišmali tak sa vonku pekne vyčasilo a my sme sa tešili na Prachovské skaly. Pripravili sme sa na jazdu, nahodili baterku a GPS ešte pred Prachovskými skalami sme nasmerovali do Modřan ku mojím zabudnutím topánkam pri škole. Veď kto by to chcel, deravé a zablatené, viac ma štvali tie podkolienky.
Vyrážame do Modřan asi 10km. Všetko vyzerá sľubne nálada dobrá až pokým na 3km nezasvieti kontrolka ABS. Zle je! Po 2-och minútach svieti aj výkričník, rýchlo musím nájsť schopné miesto na zastavenie. Pol hodinu sme sa s tým babrali a mysleli že hádam to už pôjde, veď človek nikdy nevie.
Nakoplo! Vyrážame opäť. Ťaháme skoro 1 km a už je to tu zas. Podo mnou je pumpa tak mi to vyšlo krásne pri ňu. Ostávame trocha mimo. Miloš sa autám skôr rozumie ako ja tak vymýšľame čo a jak. Odpájame baterku prečisťujeme spoje, hľadáme spálenú poistku a podobne. Po dlhom maturovaní a spojeniami z domovom a mechanikom cez mobil sme došli k záveru, že to ideme skúsiť. Okukávame a hľadáme nejaké cvičisko kde sa môžeme krútiť na aute. Nad nami je Kaufland z rozsiahlym parkoviskom takže ideme nato.
Nakoplo! A dúfame že dôjdeme tento krát ďalej. Vybehol som na parkovisko a šiel som si dať koliečko no nestihol som obe kontrolky pištia do oči a sranda to už moc nie je. Začíname byť trošku beznádejní a rozmýšľame, či dnes aj domov prídeme. Zajtra ideme obaja do roboty. Zase voláme môjmu mechanikovi a skúšame čo to dá. Po pol hodine roboty už ani nekopne. Snažíme sa a už ani nemrkne. Šli sme na pumpu a do neďalekého Baumaxu nakúpiť nové poistky. Domča sa šla zohriať do Kauflandu na kávičku, pretože vonku nebolo najteplejšie. Zakúpili sme poistky aj sprej na kontakty, vrátili sme sa ku autu a maturovali, trápili sa a zimili. Po dlhom čase, skúšame aj nemožné, ale auto nereaguje. Dlho, dlho nič a zostávame mimo. Milá teta nám chcela pomôcť lacným servisom v okolí ale nakoniec zistila, že je zavretý. Zas ideme do Baumaxu kúpiť štartovacie káble. A vraciame sa na parkovisko.
Vydávam sa z Domčou na obhliadku zo štartovacími káblami v ruke, no ľudia ako keby sa od nás schválne vzďaľovali. Už musíme, tak hneď prvého sa pýtame a úspech. Už poznal takéto situácie nacúvol pri naše auto, natiahli sme káble a skúšame nakopnúť náš stroj. Vravel, že on má baterku zo zberných surovín. Tak ideme nato. Nič. :D Nenakoplo. Popridával na otáčkach a po chvíľke otáčam kľúčom a nakoplo! ... skúša odpojiť káble, no ihneď zhasne. Skúšame zas a ten istý príbeh. Dobrý človek nás odpúšťa a praje veľa šťastia. No toho teda máme dosť! Z topánkami a štuckami som sa už rozlúčil, to je minimum momentálne a velíme smer – Kaufland trocha tepla a nakopnúť mozog dvoma kávičkami. Oboznámili sme rodičov o našej komplikovanej situácií a vymýšľali plán B.
Ja som bol zato nájsť servis, nechať auto tam, nech sa sním babrú, ísť vlakom na SK a o týždeň prísť preň. Išli sme si to premyslieť do hostinca u Starej svine, kde to vyzeralo fakt divne a asi sme nezapadli do PUNKovej atmosféry podniku. Vyťahujem číslo na poisťovateľa auta a volám tam, či nám vedia nejako pomôcť. Odkázali ma na isté číslo, ktoré však nezdvíhalo. Miloš sa najedol, zaplatili sme a ide sa ďalej, čas je pokročilý, situácia vážna. Pár stoviek metrov sme našli autoservis, v ktorom sme dostali akurát tak kontakt , no najbližšie budú k dispozícii až ráno :D Pýtame sa na pumpe, v pneuservise, všade. Konečne vidíme ďalší servis, je zašitý medzi skladmi a vyzerá podľa mňa divne. Vtrhli sme do vnútra a vždy začíname vetou – umrelo nám auto. Porozprávali sme náš príbeh, no kým nebudú mať auto u nich nevedia, čo to presne je, no tipujú, že to bude alternátor a nový ihneď by stál 6000kč.. repas a podobne. Ale nevedia isto.. Vyzerali draho, hm. Odchádzame 300 metrov ďalej, dohovárame sa a o 20 minút ideme naspäť s tým, nech nám ho privezú na lane do servisu, prídu na príčinu a potom sa budeme baviť o oprave a cene. Šli sme preň, doviezli do servisu a chlapi sa púšťajú do práce.
Hodiny ubúdajú a vonku sa začína stmievať. Vyskúšali všetko všade. No nakoniec to nakopli, silnejšou baterkou a šlo to. Alternátor dostal asi iskru budíček a odrazu ide. Vypli auto, nechali dlhšie ísť a alternátor nabíjal. Teraz to bola otázka na mňa – na nás. Buď dáme nový alternátor a bude to do 300e alebo ,,skoro nič,,. Buď to pôjde 10minút alebo 10rokov je to na nás – no zatiaľ nechápavo funguje. Kokso čo teraz. Čas nás súri, pomodlili sme sa a ideme do toho. Ideme to skúsiť. Za celú opravu si vypýtali fakt málo: ,,dajte nám dve stovky a dobre o nás hovorte,,. Majte sa, Ďakujeme a Dovidenia.
Vezieme sa! úspech....
Dúfame a veríme že najbližšia zastávka Horná Ves. Vyzerá to, že nakoniec možno aj domov dôjdeme. Vyrážame do ulíc Prahy, zatiaľ bez svetiel, bez ohrievania, bez rádia proste šetríme! :D .. Na prvej pumpe tankujeme so zapnutým motorom a rýchlo preč. Sme na diaľnici a neveriaci kukám do spätného ako sa vzďaľujeme od mesta. Len čo sa nadýchneme, oddýchneme, vydýchneme a na palubovke svieti ABS. Ách do faka, Skapatá Ryba! .. ešte 1km do najbližšieho výjazdu z diaľnice – stihli sme to, ešte kruhový objazd a akurát to vydalo na menší priestor pri ceste. Teraz sme už ticho. Pár minút sedíme v aute, trasieme sa od zimy a sme ticho. Rôzne myšlienky, je toto možné? .. Od predchádzajúceho servisu sme si zabudli vypýtať číslo, Praha je pár km od nás a my sme - nikde!.. asi kilometer od nás svietia akési závody. Ideme to omrknúť – na vrátnici nás otáčajú, že tu žiadny servis nepoznajú. Nemôžeme nechať auto v strede ničoho a odísť preč. Cestou ku autu máme ešte jeden podnik - Strelnicu. Otvárame dvere dnu, vnútri počuť streľby, je tam bar aj wc a hlavne teplo. Na bare vyrozprávame náš príbeh a vedúca vybavuje pár hovorov a usádza nás v teplúčku.
Z najbližšej dediny Dobřejovice príde domáci mechanik pre nás. Vďaka bohu. Ani sme sa nenazdali a do 20 minút bol pri nás. Zobral nás do jeho dodávky, zapriahol auto a dotiahol nás do servisu v Dobřejoviciach. Pracovali dvaja. Mali skromnú zachovalú dielňu, kde sme si spravili kávičky, a zohrievali pri ohrievači. Dlho nevedeli čo a jak. Napokon nám vymenili alternátor za neoriginálny, ale pôjde to. Hovorí, dajte mi hodinu a dnes sa dostanete domov. Sľubujem. Tak ja s Domčou sme sa prešli asi 6km po okolí ku bankomatu a späť. Pýtali si 2000kč. Čert to ber! Dnes sa dostaneme hádam domov. Podali sme si ruky, a hor sa z Dobřejovíc do Hornej Vsi.
Môj starý alternátor a baterka smeruje do kufra
Prvých 100km sme šetrili energiu, ale potom sme si dopriali aj hudbičku a teplo. Došoféroval som to až domov z jednou prestávkou na pumpe – pomíňať posledné české keše. Cesta pomaly ubiehala a my sme sa v noci dostali domov. Je to neuveriteľné!! Všetci sme boli radi, no mne to dalo síce facku cez rozpočet ale auto ide.
Chcem sa poďakovať všetkým ľudkom, ktorí nám boli nápomocný a musím povedať, že každého ktorého sme oslovili bol k nám ústretový. Praha nám dala zážitok jak sa patrí.
Nič zlé sa nedeje náhodne, za všetkým je niečo. Pretože to takto má byť. Každú udalosť musíš prijať tak ako príde, raz to zabolí, raz poteší no vždy je to o tom istom. Problému sa treba smiať do tváre a budete priatelia :)
Ďakujem za príležitosť