(KYSUCKA STOVKA 08.03.2013)
Síce som si hovoril po Ponitrianskej hocičo, po týždni tuhej nehybnosti(nedeľňajšia omša sa v mojom prípade nekonala) ale čo to som si popozeral o ultrabehoch a už som v tom. Musím to ísť ešte vyskúšať.. Najbližšie sa koná Kysucká stovka. Vzdialenosť 125km a vysoké prevýšenie vo mne vzbudzovali rešpekt. Po 107km som nevedel čí som a teraz som sa vybral na 125 kilometrový blud do severného Kysuckého kraja.. Medzičasom som oslovil I.Mudroňa a aj keď som neskúsený rekreačný stovkár ktorý bežal iba jednu stovku – ale hodil som mu do povedomia že mám záujem o NTS ale o tom potom. Na Kysuckú stovku som zmenil ultra vak a zobral som si horolezecký batôžtek mojich rodičov. Vyplnil som ho ako to šlo. Cestu som si zjednal cez stránku KYS100 u Johnnyho Pristacha, samozrejme som ho nepoznal ako 95% ľudí z tejto neskutočnej prijateľnej komunity. Naši ma zaviezli do BN, prestup do auťáka a šup ho do Kysuckého nového mesta. Prezentácia bola na železničnej stanici. Do KNM sme prišli trocha skôr a ja som sa šiel prejsť po meste v rámci čakania. Krúžim, mrznem a trmácam sa čiernymi uličkami a čakám kedy to vypukne. Po prezentácií sme sa zo stanice spoločne presunuli ku športovej hale cez mesto. V hale stretám Ivana Mudroňa čo ma veľmi teší, poznal som viac menej iba jeho a vedel som že je to favorit. Automaticky mi predstavuje jeho kamaráta Brančiho Devečku. Atmosféra bola super. Vonku bola zima všetci sa schovávali vnútri, chystali sa a podobne – niektorý posledné minúty dospávali a oddychovali.
Čas vrcholí, tak nalievam posledné litre vody a pomalí vyrážame von. Šliapeme až na okraj mesta do častí Radvaň. Zaraďujem sa za Ivana a čakám na ,,výstrel,,:D ..
Štart! Odrazu je ticho. Bežím za vedúcou partiou ktorá vyštartovala jak delo. Svetlá miznú, padá tma a s ňou aj moja myseľ. Povrch je hneď zo začiatku zmiešaný a pomaly stúpa – a sním stúpa aj tempo. Už teraz cítim vlhkosť v topánkach. Je mokro, blato, sneh a zima. A do toho mám slabú čelovku tak sa držím chalanov, teda snažím sa držať. Ale odrazu stojíme – ešte sme sa ani nerozbehli – ale náskok sme si už vybudovali pekný za ten krátky čas. Ideme zlou cestou tak sa štveráme strmo lesom a nad nami je tá pravá cesta. Ešte že je tu László Barta zo svojím GPS.. vyšli sme hore ale nikto nás nedobehol..dúfam že nebežia za našimi stopami pretože budú sklamaný :D Konečne prechádzame cez sedlo medzi Vreteňmi a vidíme svetielka dediny Snežnica. Vstupujeme do nej a vytrvalým tempom valíme hore dedinou až na koniec a dolinou smerom do dediny Zástranie. Je to tu miestami dosť ľadové a šmykľavé. Posledný úsek do dediny sme už šliapali a kukali na svetielka za nami. Bolo to krásne! Konečne sme na červenej, na konci dediny je kontrola, moc sa nezdržujeme a pokračujeme. Stupák pod Kučerovkou a ďalej červenou to nejde snadno – je tu veľa snehu, blata a popadaných stromov. Ale pomaly sa derieme. V sedle nad Melišovcami sa odpájame doľava po modrej. Teším sa na občerstvenie ako malý. 
Už som statočne rozbitý. Dolinou popri Vadičovskom potoku je celá cesta pod ľadom a popri nej kriky a záveje.. Snažíme sa bežať po ľade, taký improvizovaný opičí beh.. ale ide to – akurát je to veľmi únavné – ale musím držať krok.
Viac-menej to ťahá Ivan. Konečne živá kontrola. Už nás čakajú. Dávam si teplý čaj s pagáčikom a samozrejme jeden dva do vrecka.. mne sa tu oddychovalo dobre no po krátkom čase sa ostatný chystajú a vyrážajú. Uf!.. pre mňa je to už dosť na nervy. Nikdy som na takéto veci netrénoval ani nemyslel.
Čaká nás strmý výšlap na Ľadonhoru! Je to strmé.. veľa snehu všetko komplikuje – ako pre koho. Pre mňa je to zase lepšie. Čím väčší strmák a viac snehu ideme pomalšie a to mi vyhovuje. Bežať nevládzem. Chrbát ma otláča, vak mám ťažký a psychiku na dne. A to sme na začiatku. Neverím tomu že sme hore. Hrebeňom ďalej na Holý vrch to bolo otravné ale schodné. Pomaličky sme zišli pri smerovník pod Poľanou a tu začíname traverzovať žltou značkou doprava kde je pekná mokrá snehová pokrývka. Striedame sa. Prvý prešľapáva a mi ideme za ním – ak má toho dosť vyjde z rady počká si na chvost a zaradí sa. Prešľapáva zase ten druhý. Takto mi to pripadalo večnosť.
Keď prišlo na mňa tak som sa snažil zabrať čo najďalej aby som tu nebol iba do počtu.. Snažil som sa robiť väčšie kroky aby som im to nesťažoval. Bol to masaker. Pretíname Skríželné a pokračujeme na Obelec – na červenú. Sneh na hrebeni je rôzny. Raz za čas sa prepadám jednou nohou po pás a na spodku pod snehom sa nachádza voda s blatom ako bonus. Mám problém vytiahnuť nohu tak aby mi tam neostala topánka. Neviem si pomôcť ale toto bolo viac menej trápenie a hľadanie miest kde sa to môže nazvať beh – alebo niečo podobné. Už keď sa vám ide dobre tak sa preboríte. A po desiatkach kilometrov máte toho plné zuby. Neviem či to zvládnem dokonca – asi skôr nie ako áno, ale je to veľká výzva to dokončiť. Mal som svalovicu, už to moc bolelo všade. Fakt neviem čo ma posúvalo. Asi chalani.. motivačne som sa ich držal. Hrebeňom sme sa iba tak vliekli podmienky boli ťažké a bolo to vidieť aj na pokročilom čase. Cieľ bol jasný – neriešiť.. proste ísť..
Zo sedla Rovne sme zišli do Klubiny po žltej a teraz začína beh po asfaltke. Neustále bežíme.
Ja si trošku nadbieham a potom krokujem pokiaľ nedobehnú pri mňa a dokola. Už som nevedel stále bežať. Na občerstvovačku do Starej Bystrice sme prišli asi niečo po 8smej ráno v sobotu, noc za nami konečne si môžem schovať čelovku a vydýchnuť. Zase sa dopujem pagáčmi a kofolou. Nechávame si tu batôžteky a pomaly ideme hore na Bobovec. Miestami bežíme a do kopca až na vrchol si iba krokujeme.
Siesta na Bobovci
Kúsok pred deviatou ráno sme na vrchole – fotím chalanov, ponúkam vodou s pollitrovky a opatrným behom letíme dole :D Po príchode späť do Starej Bystrice sme stretli aj Johnnyho a beží na Bobovec. Mi balíme.
Ja vyrážam sám trošku skôr ako chalani. Mal som toho plné zuby a vedel som že na Veľkú Raču to bude brutál. Vyšliapal som vysoko pomaličkým krokom a už sú pri mne. Ešte pred veľkým snehom ma predbiehajú a na čele s Ivanom sa púšťajú do prešľapávania. Niekde vyzeral že sneh bude iba miestami. Na moje prekvapenie ho bolo až moc.
Dobehol som chalanov na hrebeni niekde medzi Senkovom a Kýčerou a snažili sme bojovať dál. Sneh sa každé dve minúty prepadával po pás. Chvíľami vyzerá že drží a keď vydýchneš bum! A si tam. Dosť často som sa odpájal a sedával popri chodníku na pni a podobne. Slnko bolo vyčerpávajúce. Idú ako draci. Hubert Muzika, Ivan Mudroň, Matúš Lopušný, László Barta a teraz sa k nám miestami pripája aj Branči Devečka. Štveráme sa rukami nohami hore
.
A je to tu o 13:00 sme pokorili Veľkú Raču. Pozeráme za nás a vidíme ako sa za nami štverá aj Johnny. Teraz už bežíme zjazdovkou po hrebeni a doprava na Príslop. Môj beh z nohy na nohu neni žiadna sranda. Ale držím sa ako kliešť, sám tomu neverím – pretože asfalt ma vždy zabije ale teraz nie. Z Dedovky do Oščadnice a dole dedinou som síce skoro odpadol. Ale vydržal som až na občerstvovačku. V reštaurácií si dávame konečne polievočku. Ja si dávam výbornú cesnačku ktorá dávala o sebe vedieť skoro celú zvyšnú cestu .:)
Na Kalinový vrch stehná stuhli a zdalo sa mi že som obliaty mŕtvou vodou alebo niečo také. Teraz nás čakal zjazd hrebeňom na vlakovú do Oščadnice. Bežal som už len očami. Tu prišla moja hlavná kríza. Tu som sekol. Hlava už nechce ísť. Toto miesto ma nechce pustiť ďalej do trápenia. S tadiaľto náš čaká strmák svahom smerom na Kýčeru. Vedel som že ak to dám tak potom sa smeruje do Čadce kde je občerstvenie – kde môžem vydýchnuť. Chalani mi hovorí že mi zoberú aj vak ale musím ísť. Potil som krv. Našiel som si palicu a šliapal. To musím dať. Tu sa mi zdá že ukončil aj Braňo Devečka.
Odtiaľto sme už len piati. Stále ti piati ktorý sme spolu aj štartovali.
Hore som vyšiel iba formálne bez zmyslov a po zelenej sme bežali do Čadce. Kde k sákru jee? Už sa objavila no cesta Čadcou, popri Bille? Už ani neviem. A zase hore ulicami. No konečne sme pri Gympli kde nás čakajú s jedlom a pitím.. Niečo neopísateľné .:))
Už je to kúsok. Kameňom dohodím. Toto musíme dať. Krokom sa vydávame na Husárik a dojedáme. Už sa tmolíme červenou stále ďalej – Chotárny kopec až pod Marťákov kopec. Tak sme sa dobrodili. Tu trebalo ísť mrknúť rozhľadňu. Tu prišiel krízový bod pre Matúša. Vraví že máme ísť on už asi nemôže. Nič také! Pokračujeme spolu. Takto to už dokončíme.
Brodíme sa ďalej cez Pretránky a po modrej ku Mikčekovcom. Stále strmo do Nesluše. Zaspávam! Paťo Prebuď sa! nerieš..a choď..musím sa sám motivovať. Zas to prišlo .. Asfalt dole dedinou so mňa robí ešte väčšiu trosku ako som :D .. Ku občerstvovačke mi to prišlo ako 10 kiláčov. Neuveriteľné. Ja dopĺňam zásoby trochu rýchlejšie a vydávam sa krokom napred. Aby som si urobil náskok a rezervu – ak sa tí vlci rozbehnú za mnou. Ivan ma dobehol a bežíme spolu. V Nesluši sme zabudli vybočiť do ľavá a bežali sme zlým smerom. Zistili sme to neskoro. Beh naspäť bol otravný. Ivan beží dopredu a ja ho zanechávam. Z diaľky mi kričí že mám ísť tadiaľto. Napojiť sa na hrebeň a hore. Chalani sú už vpredu a Ivan ich dobieha. Ja som ostal sám. Videl som iba 4 svetielka nad sebou strašne ďaleko. Chalani ma čakali a blikali smerom na mňa aby som vedel kade na Majtánky. Moja čelovka mi zhasla alebo skôr svietila max. pod nohy. Tu som nachádzal rezervy. Začal som bežať do kopca krížom cez kríky a rôzne mimo cesty – priamo za svetlami. Dobehol som ku chalanom ktorý ma počkali podali mi kontrolnú nálepku a rozbehli sme sa smerom pod Tábor. Toto je kolektív! Až neskôr si vlastne uvedomím, akých ľudí mám pri sebe, akú príležitosť - to čo robím - to je to čo som dlhé roky hľadal. Musíš tu bolesť prijať. Odrazu máte slzy v očiach a cítite sa skvele. Jediný problém som mal s čelovkou už som nič nevidel. Po vrchole Tábora sa chalani rýchlostne rozbehli snehovo blatovým zrazom dolu horou. Poprosil som ich aby som sa zaradil medzi nich – aby som niečo videl pod nohy. Zbeh bol rýchly a posledný dobeh mestom bol nepredstaviteľný. Ja som tomu stále neveril. Toto boli moje najsilnejšie zážitky ktoré som zažil.
Priebežné výsledky
Prvý muži
Prvé ženy
Sme v cieli !! po dvoch únavných nociach, po tomto všetkom je koniec. Hovoril som si že ak som dal toto - už dám všetko. Skončili sme piati na prvom delenom mieste. Trápili Užívali sme si to presne 25 hodín a 33 minút. Mesiac som nebol schopný ničoho. Na chrbte som mal jazvy cez celú plochu, nohy a chodidlá dostali pecku. 100km v krízovom stave mi dalo do seba viac než dosť! Ďakujem organizátorom a všetkým ktorý mi pomohli – zistiť že, je vo mne oveľa viac ako som si myslel. Cítil som sa odrazu silnejší a iný človek ktorého som doteraz nepoznal – a predsa som to bol ja. Viem že odchádzam domov a mám viac ako som mal doteraz. Gratulácia všetkým ktorý to dokončili. borci !!!!
Výsledky a bližšie info: http://www.kysuckastovka.wbl.sk/
2025 ©